(English)
Tento článok venujem tým,
ktorí mali niekedy v živote pocit,
že tá diera v srdci sa už NIKDY
nezaplní.
Každý z nás si tým už prešiel. Každému z nás už rotovali v hlave myšlienky. O niekom. O človeku. O tom jednom jedinom, s ktorým časť nášho sveta zmizla tiež. Odišiel. Nechal ťa tak, na pospas svetu a tvojim myšlienkam. Sebec…
Prečo?
Toto je asi tá najčastejšia otázka, ktorú si dookola sami kladieme. Doslova sa ňou týrame. Zabárame ňou do toho krátera, ktorý nám ostal hlboko v srdci. A bolí to. Tak strašne to bolí. Vedieť, že niekto si len tak odkráča. Akoby ste o sebe nikdy nevedeli. Akoby ste nikdy neprerozprávali celú noc. Akoby ste sa spolu nikdy nesmiali, neplakali, či len tak v tichosti neexistovali jeden vedľa druhého. Akoby… Je toho toľko, však? Tak veľa, o čom by sa dalo hovoriť. Toľko vecí, čo bolo len medzi vami dvoma. Len vaše. A on jednoducho zmizol.
Koho viniť?
Nikoho. A teraz ti poviem jeden dôvod, za ktorý ma možno budeš neznášať pre jeho jednoduchosť - ľudia prichádzajú a odchádzajú. Ja viem, že máš chuť niekomu za to vylepiť. Na niekoho poriadne nakričať. Hoci aj sám na seba. No s niekym si máš čo povedať na začiatku, potom dlho nie, a potom sa možno zase stretnete niekde na konci. A niekedy sa už nestretnete vôbec. Stáva sa to. Vieš, od každého človeka v tvojom živote by si si mal niečo vziať a zjavne tá jeho lekcia bola už na konci. Nemal ti už čo ponúknuť. Ak z teba spravil lepšieho človeka, ostaň ním a zveľaďuj ho. Ak ti ukázal akých ľudí v živote mať nechceš, tak sa im aj naďalej vyhýbaj. A ak ti pomohol otvoriť srdce, snaž sa ho úplne nezamurovať naspäť.
A čo ak…?
A čo ak ti chýba? Tak nech. Dovoľ tomu pocitu nech ťa naplní, úplne celého. A potom, keď sa vrátiš na zem, vyšli mu spomienku a nechaj ho už ísť. Prosím. Sprav to nie len pre seba, ale aj pre neho. Nechaj ho žiť jeho život. Áno, spomienky sa ti budú neustále vracať. A chvíľami sa ti možno bude chcieť pri nich plakať. No časom sa nad nimi už len pousmeješ. Ver mi. Bude sa ti ľahšie dýchať.
Čo ďalej?
Aj keď sa to tak možno teraz javí, svet sa nezrútil. Slnko stále svieti (aj keď niekedy naozaj pochybujem, či v Holandsku existuje), Zem sa stále točí a hodiny naďalej tikajú. Tak len jednoducho otvor ústa a rozprávaj sa s inými ľuďmi. Kľudne hovor o svojich pocitoch. Sľubujem ti, že aj keď sa teraz cítiš ako ten najosamelejší človek na planéte, niekde v tvojom okolí je veľmi podobný Robinson Crusoe. Stačí len pár slov, buďte Piatkom jeden pre druhého. Buďte osamelí spoločne.
Ja viem, možno si práve teraz hovoríš, ako ľahko sa to vraví a aké náročné to v skutočnosti je.
Nie je!
Možno to potrvá dlho. Pokiaľ to však ani neskúsiš a hneď to zavrhneš, nič sa nezmení. Môžeš si dookola opakovať aké nemožné to je alebo to skúsiš krôčik po krôčiku. Dovoľ tým pocitom výjsť na povrch. Potom sa zhlboka nadýchni, zdvihni zrak a urob krok vpred. Nebudem ti radiť, aby si sa neobzeral späť. Ak to tak cítiš, kľudne to sprav. Vždy sa však vráť naspäť. Do reality. A kráčaj. Stále kráčaj ďalej…
