Myseľ je ako hlboká priepasť. Nevieš kde začína a ani len nedokážeš vidieť na jej koniec.
Schod po schode objavuješ nové komnaty, nové tváre, nové životy.
Tvoje životy.
V živote nás stretnú rôzne situácie. Niektoré veselšie, iné zas o niečo menej príjemné. Čo je však zaujímavé je to, ako na nás tieto situácie dokážu vplývať. Každý z nás si takouto spŕškou pocitov a emócii prejde. Ktorú cestu by ste si vybrali vy?
Keď sa vám prihodí niečo krásne, ten smer je viac menej jasný – telo pulzujúce energiou, chuť namaľovať úsmev na perách aj tej najsmutnejšej osobe vo vašom okolí. Šťastie. Keď ho máme dostatok, máme chuť z neho odobrať a zavrieť do truhlice a tú niekde schovať, ako poklad. Na horšie časy. Ako ten malý kúsok čokolády, ktorý zastrčíme dozadu na poličku a vrátime sa k nemu, keď je to potrebné. Vždy máme pocit, že ho nie je dosť. Šťastie = nedostatkový tovar.
Čo však robiť, keď sa udeje niečo, z čoho máme pocit, že to naše srdcia roztrhá na márne kúsky? Čo robiť s tou veľkou čiernou a mazľavou kopou, ktorá nás pomaly pohlcuje? Keď nás nezachráni ani náš poklad v truhlici, či sladkosť z rohu poličky? Paradoxne máme pocit, že toho smútku je až nadbytok.
Celým tajomstvom je naša perspektíva. Ako si vyberieme sa na to pozerať. Či to budeme v sebe pestovať, alebo sa s tým skúsime vysporiadať. Je zvláštne ako niektoré situácie dokážu mať dvojaký efekt. Niekedy v nás dokážu vyvolať chuť objať celý svet a stať sa tou najlepšou verziou seba. Vykonať nejaké dobro, ktoré by nastolilo rovnováhu. Inokedy sa v nás prebudí všetká zloba, ktorú sme v sebe dusili celý život. Konečne dostane priestor vyjsť na povrch a my máme chuť ten svet v našom objatí rozpučiť. Ako malého nevinného chrobáčika, ktorý si so sebou na druhú stranu odnesie aj pocit našej viny. Tej viny, s ktorou sa nevieme vyrovnať.
Je len a len na nás, ktorú z týchto ciest si vyberieme. Ako všetko, aj smútok, či hnev má svoje fázy. No prežiť sa to dá rôznymi spôsobmi. Čím sa dá ale začať, je odpustenie. Ako sebe samému, tak druhým, ktorí sa na tom podieľali. To nepríde hneď. A niekedy je to beh na dlhú trať. Veľmi dlhú. A keď máme pocit, že to nezvládneme sami, nie je hanba požiadať o pomoc - priateľov, známych, rodiny, psychológov... Dovoľme si usmievať sa, plakať, kričať, rozprávať...cítiť.
Comments